Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa

Maďarsko sa neuspokojilo so ziskami z Viedenskej arbitráže 2. 11. 1938, keď mu nacistické Nemecko a fašistické Taliansko pririeklo vyše 20 % územia Slovenska a 12 % Podkarpatskej Rusi. Hľadalo cesty k úplnému ovládnutiu oboch krajín, ktoré pokladalo za svoje „dočasne odtrhnuté“ územia.

Už v noci zo 14. na 15. marca sa maďarské jednotky pokúsili o prienik z Užhorodu na Zemplín. Narazili však na odpor skupiny michalovských gardistov a dobrovoľníkov. Dňa 18. marca obsadili obce v údolí rieky Uh, pod strategickým Užockým priesmykom, ktoré podľa rozhodnutia mierovej konferencie z roku 1919 patrili Slovensku, vrátane železničnej trate  Čop – Užhorod – Užok.

Dňa 23. marca 1939 40-tisíc maďarských vojakov obsadilo aj väčšiu časť okresov Sobrance a Snina. Napriek predchádzajúcemu diplomatickému uznaniu SR Budapešťou a bez vyhlásenia vojny. Prejavom agresie bolo aj bombardovanie Spišskej Novej Vsi dňa 24. marca, čo si vyžiadalo 13 obetí na životoch.

I keď konflikt dvoch „spojeneckých“ štátov musel byť na zásah Berlína ukončený, vyvolal nesmierny ohlas, predovšetkým bomby na Spišskú &novú Ves. Na obranu hraníc nového štátu sa povedľa vojska prihlásilo aj vyše 20-tisíc dobrovoľníkov. Bol to najmasovejší dobrovoľnícky nástup v 20. storočí, oveľa väčší, než napr. v auguste 1944 do povstania.

Malá vojna tiež potvrdila, že Slováci odmietajú návrat maďarskej nadvlády.

Konferencia, okrem samotného priebehu a okolností vojny, prvýkrát prehovorila aj o prenasledovaní jej hrdinov československým štátom po roku 1945, či o nepochopiteľnom vytesňovaní ich pamiatky ešte aj po roku 1989...