Niektorí ľudia si sami rozličnými spôsobmi skomplikujú svoje životné cesty. No mnohým  ich skomplikujú iní, alebo spoločenské pomery, v ktorých sa ocitli nie vlastným pričinením či zavinením. Do dnešných dní majú dosah udalosti v živote mnohých, ktorým život skomplikovala prvá alebo druhá svetová vojna, či po nej nastúpená komunistická totalita, ktorá zasahovala nielen do celospoločenských pomerov, ale ovplyvňovala aj osud mnohých spoločenstiev, rodín i jednotlivcov; mnohým zobrala aj ten najväčší dar, ľudský život; aj o tom sú svedectvá tých, ktorí prežili.

Kniha Môj útek zo sovietskeho koncentráku s podtitulom Spomienky slovenského dôstojníka na druhú svetovú vojnu, ktorú redakčne pripravil historik Martin Lacko, predstavuje vlastne autobiografiu Ladislava Stanislava (1917), rodáka z Liptovského Sv. Jána, dôstojníka slovenskej i československej armády. Kniha vyšla v brožovanom vyhotovení a má 115 strán formátu A5.

Autobiografiu adresoval autor svojej osudovej láske, dievčaťu z Ružomberka, ktoré miloval čistou láskou, tá však zostala nenaplnená, no vďaka nej sa dozvedáme i dnes o jeho zaujímavej životnej ceste, ktorá pre nepriazeň doby po druhej svetovej vojne mala upadnúť do zabudnutia, a aj dnes by boli mnohí radšej, keby sa o týchto udalostiach mlčalo. Ladislav Stanislav patril medzi asi dvadsaťtisíc občanov Slovenska, ktorí boli odvlečení do ZSSR. Jemu sa však podarilo zo zajatia ujsť.

Ladislav Stanislav sa narodil rodičom Michalovi a Márii, rod. Gašparíkovej. Mal štyroch súrodencov. Absolvoval päť tried ľudovej školy v rodisku a osem tried gymnázia s maturitou v Liptovskom Svätom Mikuláši. Po maturite v roku 1937 vstúpil do československej armády. Začal vojenskú službu vo Valašskom Meziříčí, pokračoval v Znojme,  Králikoch na Morave, v delostreleckom pluku v Olomouci a ako inštruktor výcviku ašpirantov na dôstojníkov v Jihlave. Dňa 19. marca 1939 bol ako Slovák poslaný na Slovensko a pridelený k delostreleckému pluku v Čemernom, potom v Snine a v Prešove. Neskôr ako nadporučík slúžil v delostreleckom pluku v Ružomberku. Keď v auguste 1944 oblasť ovládli povstalci, zúčastnil sa bojov pri Gombáši (Hubovej) a Kraľovanoch (12. až 15. septembra 1944) a tiež bojov o Ostrô, Podsuchú a Liptovskú Osadu (do 28. októbra 1944). Keď onemocnel na žltačku, pred Nemcami sa ukrýval v rodisku, aby sa vyhol odvlečeniu.

Z rodného Liptova ho 7. februára 1945 sovieti deportovali na východ ako vojnového zajatca. Dostal sa do tábora v Sanoku. Brutálne podmienky, ktoré tam zažil, znášal vďaka svojej viere v Boha a vďaka tomu, že poznal O. Slušnú, slovenské dievča, do ktorého bol zamilovaný; na ňu myslel aj v ťažkých podmienkach zajatia. V spomienkach zachytáva podmienky života v tábore, kde ľudský život nemal žiadnu cenu, mnohí zomierali v dôsledku hladu, ťažkej práce, chorôb alebo jednoducho z rozmaru dozorcov. Napriek šťastnému úteku, keď sa mu pomocou banderovcov podarilo prekročiť hranice rodnej vlasti, pobyt v tábore mu spôsobil nezvratné zdravotné aj psychické následky.

Za dramatických okolností sa Ladislav Stanislav dokázal zaradiť späť do armády a bol ochotný pokračovať v jej štruktúrach, ale ako mnohým iným dôstojníkom po uchopení moci komunistami mu bolo 27. marca 1948 oznámené, že musí svoju činnosť v armáde ukončiť. Rozhodol sa na svoju záchranu pred pripravovanými tvrdými postihmi pre rýchlu emigráciu. Žil v Austrálii, no o jeho ďalšom živote ani o čase odchodu do večnosti nie sú, žiaľ, nijaké dostupné informácie.

Tento zaujímavý osud nášho krajana si zaslúži pozornosť aj po mnohých rokoch. Vďaka preto patrí všetkým, ktorí sa o jeho sprístupnenie a priblíženie verejnosti zaslúžili. Autor svoje zápisky nazval autobiografiou. Je to hodnotný autentický dokument približujúci zložitosť a ťažkosti doby vo vojnových a povojnových rokoch v našej krajine. Čitatelia sa tak majú možnosť z knihy dozvedieť o neľahkom osude nielen autora spomienok, ale aj  mnohých ďalších občanov, ktorých podobné trápenia vo vojnových a povojnových rokoch postihli, pritom nemohli o nich dlho nikomu hovoriť.

Úvodom k autobiografii je pomerne rozsiahly text historika Martina Lacka s názvom Zamlčané osudy nepohodlného svedka, ktorý fundovane približuje čitateľovi okolnosti  a udalosti, ktoré sa odohrávali v našej krajine v rokoch, ktoré autobiografia zachytáva, tiež približuje osudy niektorých ľudí,  ktorých autor v autobiografii spomína. Publikáciu vhodne dopĺňajú viaceré prílohy.

Ľudovít Košík

Zdroj: PriestorNet